Slepá viera medzi cnosti nepatrí
V rozpore s tým, čo je všeobecne prijímaným výkladom, viera rozhodne medzi cnosti nepatrí. Nie je na tom nič pozitívne byť veriacim. Je potrebné rozlišovať medzi Vierou a Dôverou. Obidva tieto fenomény sú protikladnými aspektami toho istého. Viera je nízkovibračný aspekt a Dôvera je vysokovibračný aspekt.
Viera je slepá, čo znamená, že človek niečomu uveril a to väčšinou bez toho, aby mal s predmetom viery viaceré významnejšie osobné skúsenosti. Spolieha sa najmä na informácie zvonka, ktoré povrchne zhodnotil ako prospešné. Povedal si, že je prospešné im uveriť, pretože mu to prináša výhodu a najmä prísľub lepšej budúcnosti. Naproti tomu, dôvera je vnútorným vyžarovaním na vysokej úrovni a nie je možné jednoducho oznámiť, čoho presne sa to vyžarovanie týka a aký má význam. Je to jednotný všeobjímajúci pocit niečoho, čo nie je možné označiť bez obšírneho vysvetľovania.
Ak má niekto zodpovedajúce osobné skúsenosti, tak nemusí len veriť, pretože už vie a keď toho vie dostatočne veľa, tak sa do jeho vedomia dostaví Dôvera.
Náboženská viera je typickým príkladom stavu, keď človek dlhodobo verí napríklad v boha, bez ohľadu na to, že o ňom takmer nič nevie; alebo si o tom niečo prečíta a spolieha sa na svoje premúdrelé (pocitové) Ego, ktoré mu oznámi, či je to v poriadku, alebo sa spoľahne na vágny manipulatívny výklad cirvi a duchovných guruov. Uverí napríklad prísľubu o spasení jeho duše, ktoré patrí medzi základy kresťanskej viery.
Spása, ktorá má dušu človeka zachrániť od zatratenia za jeho hriechy je niečím, čomu človek rád uverí, pretože sa týka jeho samotného. Je to sladký prísľub záchrany a navyše by spásu získal v podstate zadarmo od niekoho, kto by prevzal na seba všetky jeho hriechy. Stačí, aby sa človek dlhodobo, hoci aj po celý život, vystavoval masáži svojej mysle náboženskými poučkami, aby sa nimi riadil, čo znamená, že sa musí pravidelne modliť, chodiť do kostola a na spovede, kde sa zbaví prípadných aktuálnych hriechov, o ktorých vie, prípadne mu ich spovedajúci oznámi. Musí sa viac a viac upevňovať vo svojej viere. Uvedené sa týka nielen náboženstva, ale aj ideológií rôznych druhov.
Viera je slepá, pretože sa pred vonkajškom sama uzamkla v tmavom priestore. Zadebnila sa tak, že svetlo zvonka do svojho obydlia nevpustí. Neustálou mentálnou masážou dogmatické princípy ideológie omotávajú vedomia človeka tak, aby ho znehybnili a znemožnili mu slobodné smerovanie. Veriaci ľudia si tak sami zrušili možnosť slobodného rozhodovania sa o tom, čo je pravda a čo nie je, pretože uverili. Ich presvedčenia sú pevnými prípojkami, sú to astrálne dátové káble, cez ktoré do ich vedomia prúdia informačné vstupy a inštrukcie od temných entít. Riadia ich v tom, ako sa majú zachovať a rozhodnúť. Preto ideologicky mentálne postihnutý fanatik, či už kresťanský, progresívny, alebo islamský, nevie zareagovať inak, ako urputne brániť svoje presvedčenia. Programy jeho mysle mu to jednoducho neumožnia.
Keď človek dlhodobo zaklína, t.j. opakuje modlitby, ktoré nie sú ničím iným, ako zaklínadlami mantier mágie, tak dobrovoľne uzamyká svoje vedomie. Opakuje slová, ktoré vymedzujú jeho mentálny priestor do podstatne menšieho rozmeru, než aký by mohol mať, ak by týmito afirmáciami sám seba nepresviedčal o niečom, čo tak nie je.
Lož o spasení
Spoliehanie sa na spasenie ako na jav, že niekto na seba prevezme zodpovednosť za hriechy niekoho iného, je podobné, ako keď zločinec, ktorý spácha zločin, si nájde náhradníka, ktorý vezme jeho vinu na seba. Tento náhradný páchateľ pôjde na políciu, prizná sa, bude odsúdený a dobrovoľne pôjde do väzenia za niečo, čo nespáchal. Vo väzení bude trpieť trest, hoci jeho skutočná vina nespočíva v tom, že by spáchal ten zločin, ale v tom, že na seba prevzal vinu za niekoho iného, pretože si o sebe napríklad myslel, že je spasiteľom a že jeho poslaním je páchať dobro a oslobodzovať zločincov od následkov za ich skutky. Skutočný páchateľ síce bude chodiť po slobode, ale vinu za jeho zločin z neho nikto nesníme, pretože ho reálne vykonal a to sa nedá nijako fakticky odstrániť. Keď sa mu na to príde, že sa takto chcel vyhnúť následkom svojho skutku, či už v tomto živote, alebo podľa zákonov univerza aj neskôr, v iných existenciách, tak rozhodne následkami trpieť bude. Skôr, či neskôr sa mu odplata udeje bez ohľadu na to, či si to bude pamätať, alebo nie. K tomuto sa mu pripočíta aj karma za to, že odovzdal svoj trest na náhradníka a na tomto fakte sa nezmení nič, ani to, keď sa svojej karme v pozícii veriaceho človeka bude urputne brániť a odmietať ju.
Dôležitá je jedna vec a tou je, že následky za závadné skutky prichádzajú aj s veľkým oneskorením. Kľudne sa prejavia rádovo aj o niekoľko životov neskôr, alebo až niekedy pred koncom Cyklu. Ľudia sa totiž karmickým následkom za svoje skutky bránia a vyhýbajú sa im. Tým ich však len odďaľujú na neskôr a umožňujú ich zhromažďovanie do jedného ťažkého karmického valca. Často odmietajú pochopiť, ako to s nimi z hľadiska ich dlhodobého medziživotného pôsobenia je a nechcú si priznať svoj Tieň ani za nič. Slepá viera im v tom pomáha.
Církev je nesmierne prehnitá ustanovizeň, vrátane jej skazených predstaviteľov na všetkých úrovniach. Ich zámerom je zdanlivé uvaľovanie následkov hriechov veriacich na náhradníka Ježiša, ktorý to tak voľakedy chcel a cirkev ho za to postavila na piedestál.
Skrytým významom náboženstva je uzamykanie vedomia veriacich nasledovníkov. Tí, ktorí náboženstvo vymysleli, mienili rafinovane uzamknúť vedomie ľudí, ktorí sa oddávajú rituálom a seansám náboženských obradov a učení, ktoré kúsok po kúsku, neustálym opakovaním uzamykajú a zaisťujú vedomie tak, aby sa nedalo odomknúť. Ľudia pod takýmto vplyvom sa potom stávajú fanatickými proponentami napríklad zmieneného spasenia a na náboženské poučky a predstaviteľov cirkvi nedajú dopustiť. Sami to chceli, pretože v hĺbke duše majú strach, tušia, že je s nimi zle a hľadajú čokoľvek, o čom si myslia, že by im mohlo hodiť záchranné lano.
Predstavitelia cirkvi majú záväzky voči svojim zamestnávateľom z iných úrovní bytia. Sľúbili im, že počas života budú nedotknuteľní a po smrti postavení do blízkosti boha. V reále sa ich karma týka rovnako ako každého iného.
Ježiš samotný si svoje namyslené posvätné Ego spoznáva na niektorej zo stredných úrovní Pekla, pretože tú mohutnú manipuláciu spolu-spôsobil, bol súčasťou globálneho komplotu – projektu uzamknutia vedomia ľudí, za účasti jemu nadriadených bohov a Šedých. Ježiš svoje schopnosti zneužil v prospech svojho Ega a padlých bohov, podľahol vnútorným líškaniam a vnemom, ktoré mu nahovárali, že sám je vteleným bohom. Síce to tak v podstate bolo, ale iným spôsobom, pretože to bolo dlhodobé posadnutie mentálnou Entitou (Diablom), ktorá zastupovala anunnackého boha Ninurtu a v ďalšom aj ostatných bohov.
